Byzantská ríša
Byzantská ríša alebo Byzancia alebo Východorímska ríša je umelý názov pre východnú, grécko-orientálnu časť Rímskej ríše a pre nadväzujúci stredoveký štát. Táto ríša existovala medzi 3. stor. / 4. stor. po Kr. (tradične sa uvádza medzi rokom 395 a rokom 1453).
Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Hlavným mestom bol Konštantínopol (po slovensky tiež Carihrad, dnes Istanbul), ležiaci na hranici medzi Európou a Áziou.
Ríša sa pôvodne rozkladala vo východnom Stredomorí (najmä v dnešnom Grécku a Turecku), neskôr sa jej územie postupne redukovalo smerom k Carihradu.
Byzantská ríša počas svojej existencie nikdy nebola označovaná ako "Byzantská". Volala sa až do svojho konca (Basileia tón Rómaión - Ríša Rimanov) alebo (Rómaiké autokratoria - Rímske cisárstvo) alebo skrátene (Rómania - pribl. "Rímsko"). Aj samotní Byzantínci - tak ako Gréci až do 19. či 20. storočia - sami seba označovali ako Rimania (Rómaioi). Slovo Gréci (Hellénes) sa používalo len pre predkresťanské, pohanské grécke kultúry a štáty.
Názov Byzantská ríša, odvodený od Byzantium čiže latinizovanej formy pôvodného gréckeho mena (Byzántion) predchodcu hlavného mesta, vymyslel a popularizoval francúzsky historik 18. stor. Montesquieu, lebo tak ako vtedy mnohí považoval ríšu za dekadentnú a preto nehodnú mena Rímska ríša.
Do roku 476 (zánik Západorímskej ríše) je technicky vhodnejšie používať označenie Východorímska ríša.
Byzantská ríša bola zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a kresťanského náboženstva. Cisár bol fakticky neobmedzeným vládcom ríše a cirkvi (cézaropapizmus). Až do stredného stredoveku bola ríša kultúrne najvyspelejším štátom Európy aj islamského sveta. Základnými dvoma hodnotami ríše bolo kresťanstvo a "rímske" občianstvo.
Až do čias cisára Herakleia možno ríšu charakterizovať ako pripomínajúcu neskorú antiku. Za Herakleia došlo ku grécizácii ríše - o. i. sa úradným jazykom stala gréčtina namiesto latinčiny, no národná identita obyvateľstva bola už aj predtým, najmä od konca 6. stor., v podstate grécka (jazyk literatúry, cirkvi a obchodu). Hoci na území ríše žilo veľa národov (Gréci, Arménci, Židia, Egypťania, Sýrčania, Ilýri a Slovania) bolo územie ríše už po stáročia helenizované (t. j. patriace do gréckeho kultúrneho okruhu). V ríši vznikla aj grécko-pravoslávna forma kresťanstva. Byzantínci sami seba nazývali "christianos orthodox", čiže pravoverný kresťan.
Významnými mestami boli Carihrad, Antiochea, Efezos, Solún a Alexandria. Významnými časťami ríše boli spočiatku aj orientálne provincie. Po ich strate sa centrálnym územím stala Malá Ázia, o ktorú pre jej hospodársku dôležitosť Byzancia aj často bojovala. Práve strata Malej Ázie (čiastočne v 11. stor., definitívne v 14. stor.) zredukovala Byzanciu zo svetovej na regionálnu veľmoc a napokon na malý štát.
Charakteristická pre Byzantskú ríšu bola aj rozsiahla a prísne organizovaná byrokracia s centrom v hlavnom meste Carihrade, čím sa odlišovala od (a vývojovo predbehla) ostatných stredovekých štátov. Úradníci z Carihradu hrali často dôležitú úlohu v najvyššej byzantskej politike. Štát mal aj štátne monopoly a disponoval obrovskými finančnými prostriedkami.
V staršom európskom dejepisectve sa Byzancia často charakterizovala ako dekadentná, poloorientálna despocia. Tento názor bol už však veľakrát vyvrátený. Naopak sa zdôrazňuje, že Byzancia fungovala ako neoceniteľný sprostredkovateľ antických poznatkov a hodnôt, a že bola ochranným štítom voči rôznym národom z východu (Peržania, Arabi, seldžuckí Turci, osmanskí Turci a pod.).
Vznik Byzantskej ríše (do 395), Konštantín Veľký (306/324 - 337)
Symbolický začiatok Východorímskej / Byzantskej ríše je sporný, pretože už napríklad cisár Dioklecián (284-305) rozdelil svoju ríšu de-facto na východ a západ. Potom sa ríša niekoľkokrát rozdelila a znovu zjednotila. Celkovo sa však uvádzajú roky medzi vládou Konštantína Veľkého (306/324 - 337) a 7. storočím, najčastejšie snáď rok 395, kedy krátko pred svojou smrťou cisár Theodosius Rímsku ríšu definitívne rozdelil medzi svojich synov.
Ranobyzantské obdobie (asi 395 - 610), počas vlády Justiniana I.
Vo vonkajších vzťahoch musela ríša po porážkach Juliána Peržanmi (363) a Valensa Vizigótmi pri Adrianopole (378) bojovať proti Peržanom, Germánom, Hunom (od 375), Avarom (od 60-tych rokov 6. stor. ).
Najväčší rozmach a kultúrny rozkvet dosiahla ríša za cisára Justiniána I. (527-565), ktorý sa pokúsil obnoviť Rímsku ríšu v jej bývalých hraniciach - najmä znovu zjednotiť východorímske provincie s Itáliou, ktorú po páde Západorímskej ríše r. 476 obsadili Ostrogóti. Justiniánove plány však zostali neuskutočnené. Polstoročie, ktoré nasledovalo po jeho smrti vyplnili boje s útočiacimi Avarmi, Slovanmi, ale hlavne s Perzskou ríšou, ktorá ohrozovala samotnú existenciu Byzancie.
Stredobyzantské obdobie (610-1204), Ranobyzantská ríša (610 - 842)
Cisár Herakleios zaviedol dôležité vojensko-správne reformy a zaviedol gréčtinu ako úradný jazyk.
Po definitívnej porážke Peržanov sa na ich mieste objavil oveľa nebezpečnejší súper - Arabi, ktorí roku 637 dobyli Jeruzalem. V nasledujúcich storočiach viedla Byzantská ríša boje s prenikajúcimi Arabmi. Víťazstvo nad Arabmi roku 718 znamenalo koniec bezprostredného arabského nebezpečenstva pre ríšu. Na severe sa však objavili Bulhari.
Z osobného presvedčenia vydal byzantský cisár roku 730 édikt, ktorým prikázal zničiť obrazy svätých, čím vyvolal ikonoklazmus (obrazoborectvo) a s ním spojenú dlhodobú cirkevnú krízu (do roku 843).
Stredobyzantské obdobie (610-1204), Prechodné obdobie - Michal III. (842 - 867) - Macedónska renesancia
Zastavenie arabskej (718) aj bulharskej (814) expanzie a ukončenie ikonoklazmu (843) znamenalo nástup obdobia nového nebývalého rozkvetu ríše, ktoré sa skončilo až v období križiackych výprav. Prekvitalo aj stavebníctvo a dejepisectvo. Rozmach sa prejavil upevnením byzantského štátu vnútornými reformami za Basilea I. (867-886) a Leva VI. (886-912), ale hlavne stabilizáciou pomerov na Balkáne po porážke a likvidácii prvého bulharského štátu za Basilea II. Bulharobijcu (976 - 1025).
Stredobyzantské obdobie (610-1204), Obdobie úradníckych cisárov (1025-1081)
Obdobie tzv. úradníckych cisárov (1025-1081) z macedónskej dynastie (867-1056), bolo obdobím krízy. Počas tohto obdobia častých zmien o trón bojovali o trón úradníci z Carihradu a maloázijsko-trácki vojenskí velitelia. Významnejším vládcom bol úradník Konštantín IX. Monomachos (1042-1054), ktorý krízu dočasne prerušil.
Orientálne civilizácie zanechali v kultúrnom vývoji Byzantskej ríše značný vplyv, ktorý bol jedným z faktorov, vedúcich k odcudzeniu dvoch kultúrnych európskych sfér - východnej a západ-nej. Tento rozličný vývoj našiel svoj výraz predovšetkým v rozdelení jednotnej kresťanskej cirkvi na katolícku (západnú) a pravoslávnu (východnú) v roku 1054 (tzv. východná schizma). Nie je náhodné, že práve v tomto období vlády slabších cisárov - popri kríze v iných oblastiach - dochádza k oživeniu helenistických tradícií v umení a literatúre, čo zdôraznilo svojbytnosť civilizačného základu Byzantskej cíše.
Stredobyzantské obdobie (610-1204), Komnenovci a Angelovci (1081-1204)
Obdobie 1081 - 1204 je v znamení zápasu so seldžuckými Turkami, ktorí sa objavili 1080 v Malej Ázii. Do tohto boja sa prostredníctvom križiackych výprav dostal celý európsky Západ.
Dynastii Komnenovcov (1081-1185) sa podarilo prostredníctvom boja aj diplomacie prinavrátiť na krátky čas Byzantskej ríši významné postavenie. Veľmi vzdelaný cisár Manue lI. (1143-1180) rozšíril vplyv ríše na celý Balkánsky polostrov. Manuelove vojská boli však nakoniec totálne porazené spojenými seldžuckými vojskami pri Myriokefalone roku 1176. Touto porážkou Byzancia navždy stratila dôležitú Malú Áziu v prospech seldžuckých Turkov a stratila tak aj svoje veľmocenské postavenie v Prednej Ázii.
Za krátkej vlády Angelovcov (1185-1204) rozpornosť cieľov, ktoré každá zo zúčastnených skupín očakávala od križiackych výprav, rozdielnosť predstáv o osude dobytých území, zásahy pápeža a hlavne obchodné záujmy bohatých Benátok. Vytvorili na začiatku 13. stor. zložitú situáciu, ktorá vyústila do otvoreného boja križiakov s Byzantskou ríšou. A tak roku 1204 križiaci a Benátčania dobyli v štvrtej križiackej výprave Carihrad a Byzantská ríša na niekoľko desaťročí zanikla.
Prechodný zánik Byzantskej ríše (1204 - 1261)
Pôvodná dohoda hneď potom, čo križiaci a Benátčania dobyli Carihrad, vyzerala tak, že sa Byzantská ríša začiatkom roku 1204 rozdelila nasledovne:
 Latinské cisárstvo: štvrtina ríše; Trácia, (sz. Malá Ázia, dnes turecká provincia, centrum Nikaia = Niceia a egejské ostrovy Leesbos, Samos, Chios)
Benátkam pripadla: polovica zo zvyšku ríše
križiackym rytierom pripadla ako léno: druhá polovica zo zvyšku ríše
Potom čo cisársku korunu odmietol benátsky dóža, stal sa cisárom Latinského cisárstva (oficiálne nazývaného "cisárstvo Romania") gróf Balduin Flámsky. Keďže územie Latinského cisárstva mimo Carihradu bolo treba ešte fyzicky dobyť a každá pomoc bola potrebná, dostal Balduinov protikandidát na trón križiak Bonifác Montferratský (ktorý už mal pridelenú veľkú časť Macedónie) roku 1204 od Balduina do léna aj Thrákiu so Solúnom. Vzniklo tak Solúnske kráľovstvo. Benátky si zabezpečili pobrežie a v niektorých oblastiach (napríklad v Bitýnii) vznikli grécke štáty, čo križiaci neplánovali.
Konečný stav niekedy od roku 1205 bol teda nasledovný:
Latinské cisárstvo: de facto len 5/8 Carihradu + okolie Carihradu
Benátske územia: ostrovy Korfu, Kréta, Eubóia; prístavné mestá na Peloponéze, pri  Dardanelách a Marmarskom mori; Hadrianopolia 3/8 Carihradu (s Hagiou Sofiou); posledné benátske územia dobyli osmanský Turci roku 1718 na Peloponéze
Vojvodstvo Archipelagos: na niektorých ostrovoch v Egejskom mori
križiacke štáty - Križiacke výpravy do východného Stredomoria:
Solúnske kráľovstvo: Trácia a Macedónia
Aténske vojvodstvo: na poloostrove Atika a čiastočne v Macedónii
Achájske kniežatstvo: vo vnútrozemí Peloponézu a niektorých jeho prístavoch
grécke štáty (všetky sa považovali za následníkov Byzantskej ríše):
Epirský despotát / Empírske kniežactvo pôvodne severozápadné Grécko
Nikajské cisárstvo :severozápadná (neskôr celá západná) Malá Ázia
Trapezuntské cisárstvo : dnes severovýchodné Turecko
Trocha neskôr vzniklo aj Veľké Valašsko Tento štát v Tesálii bol už predtým (12. stor. ) viac-menej nezávislé územie obývané Valachmi od Dunaja. Roku 1204 pripadol Epirskému kniežatstvu, ale čoskoro sa osamostatnil, po komplikovaných pomeroch začiatkom 14. stor. pripadol roku 1333 obnovenej Byzantskej ríši.
Neskorobyzantské obdobie (1261-1453)
Oslobodzovací boj o obnovu ríše vyšiel z Nikajského cisárstva, čiže jedného z mála oblastí, kroré si po roku 1204 zachovali samostatnosť ako grécky štát aj počas latinského (križiackeho)panstva v Carihrade. V roku 1261 Michal VIII. Palaiologos (1259-1282) dosadol na carihradský trón ako cisár obnovenej Byzantskej ríše. Početné vonkajšie a vnútorné konflikty za jeho vlády však ríšu tak vyčerpali, že už nemala síl brániť sa proti novému nepriateľovi -osmanským Turkom, ktorí sa za Michalovej vlády objavili v Malej Ázii. Bojovalo sa aj proti Srbom. Roku 1350 sa v Carihrade dostali k moci hesychasti (sociálnorevolučná a asketická mníšska strana), ktorí odvtedy - aj napriek opačným snahám cisárov - trvalo bránili cirkevnému zjednoteniu (únii) s Rímom, bez ktorého však západ nebol ochotný Byzancii pomôcť. Toto bolo ríši osudným. 1354 osmanskí Turci prenikli na európsky kontinent, od roku 1379 (s prestávkou v rokoch 1402-1424) bola Byzancia vazalským štátom Osmanskej ríše a okolo roku 1400 už Byzantská ríša pozostávala len z dvoch oddelených území: Carihrad s okolím a prosperujúca Morea (Mistra) v strede Peloponézu. Cisár Ján VIII. (1425-1448) sa posledný krát pokúsil o cirkevné zjednotenie s Rímom tým, že roku 1439 uzavrel s pápežom tzv. florentsk úniu, ktorú však domáce obyvateľstvo Byzantskej ríše odmietlo. Dobytím Carihradu (1453) a Morey (1460) osmanskými Turkami sa definitívne skončila Byzantská ríša.
| 