ANTICKÉ ŘECKO

I.
Staroveké Grécko

Staroveké Grécko bola vyspelá európska kultúra. Zemepisne sa vzťahuje na oblasť súčasného Grécka aj na oblasti v tom čase osídlené Grékmi - Cyprus, Turecké pobrežie Egejského mora (Iónia), Sicíliu, južné Taliansko a rozptýlené sídla na pobreží dnešného Albánska, Bulharska, Egypta, Francúzsko, Líbie, Rumunska, Španielska či Ukrajiny.
Staroveké Grécko sa spravidla datuje pre celú Grécku históriu pred spojením s Antickým Rímom (okolo 3000 pred Kr. až 146 pred Kr.). Je niekedy rozšírené aj o obdobie pod Rímskou nadvládou (posledné staroveké Olympijské hry sa konali v roku 393).
Staroveké Grécko položilo základy západnej kultúry. Grécka kultúra mala veľký vplyv na Staroveký Rím, ktorý ju ďalej rozšíril na mnohé miesta Európy. Staroveké Grécko malo nesmierny vplyv na jazyk, politiku, vzdelanie, filozofiu, umenie a architektúru.
 

II.
Klasické Grécko (5. - pol. 4. stor. pred Kr.) - Peloponézske vojny

Grécke mestské štáty sa v 5. storočí pred Kr. rozdelili na dve veľké zoskupenia. Na Peloponéze a Korintskej šiji sa už v 6. storočí pred Kr. spojili štáty do tzv. peloponézskeho spolku, ktorého hegemónom bola Sparta. V roku 478 pred Kr. sa vytvoril délsky námorný spolok (nazývaný aj délska symmachia), v ktorom sa spojili grécke mestské štáty, obávajúce sa hrozby perzského útoku. Po prenesení pokladnice z ostrova Délos do Atén sa spolok premenoval na aténsky námorný spolok.
Peloponézske vojny boli výsledkom sporov medzi štátmi oboch zoskupení, predovšetkým v oblasti hľadania surovín, potravinových zdrojov a politickej rivality medzi politickými skupinami vnútri jednotlivých štátov (demokrati a aristokrati).
Po prepuknutí vojna zasiahla prakticky všetky oblasti, osídlené Grékmi. Do vojny sa zapojili štáty v materskom Grécku, ale Aténčania si potrebovali zabezpečiť aj námorné cesty do Čierneho mora, odkiaľ dovážali asi tretinu spotreby obilia v štáte, takisto zaútočili proti Syrakúzam na Sicílii, odkiaľ takisto dovážali obilie.
Vojny sa viedli na mori i na pevnine. Hoci platilo základné pravidlo, že Atény a ich spojenci mali prevahu na mori a Sparta zase na zemi, nakoniec sa rozhodujúca bitka odohrala na mori a Sparta v nej zvíťazila. Sparťania využili svoje víťazstvo a donútili Atény nielen zbúrať tzv. Dlhé hradby, ale zmenila sa aj vláda (k moci sa dostali reakčné skupiny, prenasledujúce demokratických politikov v štáte), Atény museli rozpustiť svoj námorný spolok.
Po skončení vojny Sparťania využili svoje vedúce postavenie a do porazených mestských štátov i do vedenia štátov, ktoré boli ich spojencami, dosadzovali svojich politikov (harmostovia), čo viedlo k nespokojnosti obyvateľov a k vytváraniu nových protispartských spojenectiev. Sparta bola oslabená a do popredia sa dostali na prechodné obdobie predovšetkým Théby v Boiótii a od polovice 4. storočia pred Kr. Macedónia.
Hlavným prameňom k poznaniu dejín peloponézskych vojen je dielo gréckeho historika Thukydida, na ktorého nadviazal Xenofon. Okrem toho sa zachovali aj viaceré nápisy, ktoré informujú o uzatváraní spojenectiev medzi jednotlivými štátmi, účty o nákladoch na budovanie lodí a ďalšie pramene.
 

III.
Klasické Grécko (5. - pol. 4. stor. pred Kr.) - Filozofia

Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky.
Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti.
Vývoj otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.
Delíme ho na štyri obdobia:
 
ranné (kozmologické) obdobie = filozofi sa zaoberajú najmä prírodovednou problematikou, otázku sveta chápu prevažne naturalisticky a materialisticky. Dominuje iónska škola - stredisko v Miléte (Táles, Anaximandros, Anaximenes). Do tohto obdobia patria: Herakleitos, pytagorovci (Pytagoras), eleatská škola (Parmenides, Xefonanes a Zenón), Empedokles, Anaxagoras a Demokritos.
 
klasické obdobie = je obdobím najväčšieho rozkvetu gréckej filozofie - sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles. V popredí ich záujmu je človek. Človek, je mierou všetkých vecí. Vývin filozofie vyúsťuje do metafyziky.
 
helenistické obdobie = súvisí s hospodárskym a politickým úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Grék v novej situácií hľadá sám seba - uzatvára sa do seba. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej filozofickej špekulácie. Obdobie malo tri hlavné prúdy: epikurizmus, stoicizmus, skepticizmus.
 
mystické obdobie = je obdobím úpadku filozofie. Filozofiu nahrádza teozofia. Patrí sem novoplatonizmus.